štvrtok 31. augusta 2006

Mrňa škaredá

Reed sa zase raz zabudol pochváliť. Ako vždy. Na narodeniny dostal od Jaspera a Vandy takého ultra super ľahkého bobra do vane. Aby v nej nebol sám, že vraj. Neviem či ho aj testoval, ale našiel mu miesto na koši pri záchode. Keďže som o tom ani len netušil, tak som si ráno šiel vyprázdniť mechúr a po zhliadnutí bobra som sa nezdržal. „Ty mrňa škaredá!“

A v tom sa ozvala Pecosita z izby. „Prosím?“

utorok 29. augusta 2006

Momentos interesantes

Spravili sme si o dosť predĺžený víkend. Na návštevu k nám zavítala spoločnosť veľmi príjemná, vtipná a nenapodobiteľná: Krajči. Z priebehu posledných štyroch dní by sa dala natočiť jedna celkom fajná séria vydareného sitcomu. Mám naponáhlo, tak prinášam len pár momentiek.

Ondatra
Vychádzka na Slavín. Neuveriteľné, aké hrôzy dokážu ľudia za ťažké prachy stvoriť. Mám teraz na mysli bašty nevkusu, teda obrovské prekombinované vily a pokusy o modernu, v ktorých bývajú niektorí majetní spoluobčania. Kocky bez okien. Skleníky. Paláce s gýčovitými vežičkami. Pri jednom z nich Reed zahlási: „Tak toto vyzerá ako klietka na ondatry.“ Tuším aj spomenul, kde klietku na ondatry videl, ale na to si už nespomeniem. Nick si samozrejme neodpustil poznámku: „Zazvoním? Určite sa ozve ženský hlas: Áno, Ondatrová.“ Ja zisťujem, že neviem, ako vyzerá ondatra, ale naši páni majú samozrejme na všetko odpoveď: „Ondatra? To je niečo medzi mačkou a Lasicom a má to také zúbky ako ty.“ No, nabudúce budem vedieť, že sa nemám sprosto pýtať.

Drahý dezert a samica
Po skvelej pizzi papanici niektorých z nás „naháňa Mlsná“. Tak sa ešte vyberieme do Starého mesta na dezertík. Keďže ja sladké nemusím, dávam som si kafe. Reed nás dočasne opustil, zvyšok podľahol lákadlám sladkostí. Mňamka, ktorú priniesol síce fešný, ale zjavne gayatkovitý čašník vyzerala skvele. To len Charlottke skysne úsmev na perách, keď na účte zbadá sumu, ktorú má zaplatiť za porušenie makrobio životného štýlu v podobe banánu v bielej a mliečnej čokoládke. Okoloidúci psík nás inšpiruje ku konverzácií o tom, aké je fasa mať psa s papiermi. Takému „značkovému“ havinovi za to, že si užije s nemenej značkovou slečnou dokonca zaplatia. Nick v tejto súvislosti spomína na kolegu: „Môj kolega mal tiež psa s papiermi, teda....samicu. Ehm fenku, ale nedalo mi aj jeho ženu nespomenúť.“ Tak teraz neviem, či ňou myslel samicu, alebo fenu.

Nickova hetero chvíľka
Zasa raz zabávame električku. Sedím, Nick stojí nado mnou. Zrazu sa zatvári nejako čudne. Spýtavo na neho pozriem a z neho vypadne: „ Práve som sa pristihol, že som ti kukal do výstrihu. Tak to je fakt veľmi zlé!“ Už, už sa chcem uraziť, keď dodáva:“ ...teda, nie to, čo vidím, ale že som tam čumel naschvál!“ Ešteže tak!

Pod rúškom noci
Mars sa pozorovať nedá, je zamračené. Tak dorážame posledné zásoby vína, čo nám doniesli hostia ešte kedysi dávno na oslavu mojich narodenín. Romantický film, po ňom babské rozhovory. Chlapi, práca, chlapi, chlapi, sex, chlapi, chlapi, chlapi. Klasika. Krajči má úžasnú schopnosť formulovať životné múdrosti. Napríklad:
Ja: „Prečo sa vždy zrealizuje práve tá najmenej pravdepodobná a najneočakávanejšia možnosť?
Krajči: „ Moja, a to si si nezvykla? Šak to sa volá život.

Alebo:
Ja: „Chlap keby sa ráno zobudil ako žena, tak prvé, čo urobí je, že si chytí prsia. Ja neviem, ale keby som sa ja zobudila ako chlap, tak by som sa asi nechytala rovno za svoj rozkrok.“
Nick: „No, šak nie svoj, ale jeho...
Krajči mu to pohoršene krútiac hlavou vysvetlí: „ ...no, šak je tam len ona, nie?

Pípne mi SMS. Je už po polnoci. Kto to...? A to Alessandro. Taliansky fešák, s ktorým som mala krátku ale žhavú aférku takto pred rokom. Nedávno som ho spomínala v neviem akej súvislosti a on to asi cítil. Lámanou anglinou píše, že chce prísť na budúci mesiac do Bratislavy, lebo nesmierne túži ma zasa vidieť. Volá ma supergirl. Po zhliadnutí Supermana mi to teda bohvieako nelichotí. Rehocem sa už dosť nahlas, lebo je to vtipné. A vtipné je to najmä preto, lebo takýchto smsiek mi od neho prišlo už asi tak dvadsať a Bratislava ho zjavne ešte nezažila. Ach, tá túžba po mne. Normálne dojemné, nie? Niektorí chlapi takto fungujú. Nestalo sa mi to po prvý krát. Rok, alebo dva od posledného kontaktu majú potrebu sa ozvať. Vtedy, keď môj záujem o nich je už dávno pasé. Vtedy, keď si už neviem vybaviť ani ich hlas. Tak teda neviem, je to tým, že sú to spomalené brzdy, alebo len majú momentálne do čoho pichnúť? No, do mňa si veru nepichnú. S krížikom po funuse? Nie, dík. Tu neplatí, kto si počká ten sa dočká. Ja nečakám. Nepotrebujem to. Asi fakt nie som taká romantička, ako na prvý pohľad vyzerám.

Okolo jednej sa nám tu už Krajči váľa po koberci, lebo oni doma nemajú ani jeden koberec. Tak si to chce užiť.

Reed hovorí: „Pecosita, nenaťahuj si tie chaluhy.“ Neviem, či si pomýlil moje nádherné vlasy s tým, čo zvyčajne papá v rámci harmonickej stravy a životného štýlu. Niečo mu na to zašomrem a on odpovedá: „Čo? Som hluchý, ako patrón.“ Hluchý patrón som síce ešte nevidela, ale Reed vyzerá dobre v pyžame. Čas ísť hajať.

nedeľa 27. augusta 2006

Zúrim...

Nemôžem rozprávať..nechcem počúvať..
Nemôžem spať..chce sa mi plakať..nemôžem..
Neviem prestať rozmýšlať..
Zajtra bude zo mňa omáčka...

štvrtok 24. augusta 2006

Vyhlásenie F4 o kultúre,
konkrétne jogurtovej kultúre

Reklamná kampaň spustená. Zo všetkých strán do nás hučia, jogurty Jogobella sú skvelé. Charlie to zhodnotila spôsobom jej najkrajším, že sú v riadnej prdeli a majú nízke zisky. Už len na doplnenie by som dodal, že aj v tej prdeli ostanú. Keďže my F4 ich nekupujeme. Opakujem, nekupujeme. Ďalšie otázky smerujte na tlačové oddelenie F4. Ďakujeme.

streda 23. augusta 2006

Zahajujem protestnú hladovku!


Moja šéfka je (ako už podaktorí veľmi dobre viete) tehotná. O ničom inom ani netočí. A keďže sa v práci momentálne nehorázne nudí, tak o tom točí neustále. Je v druhom mesiaci, a o fotkách z ultrazvuku jej budúceho potomka sa mi už pomaly sníva. To je fakt horšie, ako keď mi ešte pred otehotnením rozprávala pikantné detaily zo svojho sexuálneho života.

Počas dňa sa to snažím ignorovať tak, že sa jej otočím chrbtom a úpenlivo a veľmi zreteľne a viditeľne pracujem. Potom však prichádza čas obeda a ja sa ho už pomaly ale isto začínam denne desiť. Nerada jem sama, a tiež mi je blbé odmietnuť, keď ma zavolá aby som sa pridala k nej a ďalším kolegyniam s tým, že pôjdem neskôr a sama. Som slaboch! Ale asi sa k tomu budem musieť dokopať, alebo skutočne nejesť, lebo ma z toho načisto porazí.

Aby bolo jasné, konkrétne mi na spoločných babských obedoch prekáža najmä tematika obedových rozhovorov. Tu je rebríček podľa frekvencie rozoberania danej témy:

  1. tehotenstvo ako také
  2. kojenie a jeho výhody a nevýhody
  3. ktorá koľko pribrala, keď bola tehotná
  4. priebeh jednotlivých pôrodov do najmenších detailov (mňamky, tak k obedu)
  5. ako znášal pôrody a veci s tým súvisiace manžel, partner, brat, aj bratranec z miliónteho kolena
  6. čo ktorej chutilo a nechutilo, keď bola tehotná, z čoho grcala a z čoho zasa nie, z čoho ju preháňalo a z čoho mala zápchy
  7. čo ktorá včera varila a či je lepší segedínsky guláš alebo plnená paprika (obe jedlá patria k tým, ktoré skutočne nevyhľadávam)
  8. ktoré dieťa je talentovanejšie, krajšie, inteligentnejšie a úplne najviac super
  9. kto z firmy je tehotný a ak nie je, tak by mal byť
  10. svokra

Ešte donedávna som sedela v kancelárií s chalanmi. Všetko programátori. Malo to svoje nevýhody aj pri obede, keď som absolútne netušila o čom točia, ale radšej budem počúvať o tagoch a bugoch a scriptoch (neviem ani, či sa to takto píše), než o detských hovienkach.

Na moju obhajobu uvádzam, že deti ako také mám rada. Jedna kolegynka je teraz na materskej s úplne úžasným malilinkatým drobcom. Keď k nej prídem na návštevu, tak sa idem celá potentovať z neho. A ona chce hovoriť o všetkom možnom, len o plienkach nie. Skvelá to žena! Snáď niekedy vo veľmi vzdialenej budúcnosti nejaké to bábo budem mať. Chcem byť dobrá mamina. Dúfam ale, že mi tá krásna udalosť a obohatenie života o ďalšiu rovinu nezoberie polovicu (up to 90%) mozgu.

pondelok 21. augusta 2006

Resumé

Napätie.
Trhá niečo vo vnútri.
Preplnená pocitmi rozletím sa na milión farebných čriepkov.
Zasiahne niekoho niektorý?
Ak áno, ako hlboko?

Uvoľnenie.
Za akú cenu?
Kamene padajú zo mňa jeden za druhým.
Aj z vás na mňa.
Väčšina triafa citlivé miesta.
Ale aspoň už neťažia.
Zostáva po nich iný druh úzkosti.
Stopa v podobe ryhy.

Intuícia.
Prvé dojmy potlačené raciom.
Neklamali.
Tie neklamú.
Zvyčajne.
Lož neznášam asi ani v milosrdnej forme.

Zamotávanie.
Odmotávanie bolí, ale bez neho to nepôjde.
Tušenia sa stávajú realitou,
Krutou aj oslobodzujúcou.

Riešenie.
Chcem zjednodušiť všetko.
Aspoň na chvíľku.
Pôjde to magickým lusknutím,
Alebo potrebujem preštudovať hrubú knihu kúziel?

Oslobodenie.
Nech nikoho nič nebolí.
Nech nikto nie je sklamaný.

Odvaha.
Neodpúšťať všetko bez nároku na ospravedlnenia.
Existuje aj neodpustiteľné.

Nesúdiť.
Posúdiť sa musí každý sám.

Jednoduché melódie nech znejú a rozliehajú sa našimi životmi.
Silné, ale príjemné, bez zbytočných trilkov a ozdôb.
Krikľavé čačky sú nanič.
Masky.
Tóny základnej stupnice stávajú sa základnou istotou.
Bez nepotrebných klišé.
Čisté.
Bezbolestne plynú.
Len biele klávesy na mierne rozladenom pianíne.
Hľadajme ich v sebe.
Každý je svojím vlastným ladičom svedomia.
Sami a predsa spoločne.

Čáry máry.

Hovorme...

piatok 18. augusta 2006

Ako to bolo so supermanom naozaj

To je tak, keď sa človek teší do kina so štvorkáčmi. Usadili sme sa a konečne po dlhej dobe som mal naozaj skvelé miesto. Vedľa seba štvorkáčov, pred sebou žiadna veľká hlava a nikoho s pukancami. No Charlie také šťastie nemala. A po úvodných ukážkach ma požiadala o presadenie sa, pretože cez niekoho hlavu nevidela. No dobre, je menšia, ja väčší, obetujem sa. Poslednýkrát! Už nikdy viac. Nikdy!

Vôbec mi nevadil ujo s veľkou hlavou predo mnou, kvôli ktorému som nevidel titulky. Veď ani nebolo treba, dialógy jednoduché, zámerne som nenapísal úbohé. Tým chcem len povedať, že som všetko rozumel. Ale ten ujo vedľa mňa. Nikdy som nevidel niekoho, kto by vyslovene žral pukance hodinu a pol. Pukanec po pukanci, dôsledne zapíjaný minerálnou vodou. Chvílkami som mal tik, že mu pichnem ruku do toho vreca s pukancami s tým, že koľko ich tam preboha ešte má.

Keď už som myslel, že super, dojedol, tak nebolo super. Nie. Potom si sadol, začal tam vykladať niečo svojej žene a stále si odfukoval pod nos. Mimochodom mu nesmierne páchlo z úst. Nie, vôbec to nie je povrchné, naozaj zapáchal. Čiže aký bol superman?

Ja by som to zhodnotil mojim laickým, zato ostrým okom takto. Ak niekto videl rimejk planéty opíc od Tima Burtona, tak ostal sklamaný. No ak uvidí nového supermana, bude sklamaný oveľa viac.

Ale ak by ste chceli recenziu od pukancového uja, tak po skončení filmu to uzavrel na polku kina. „Väčšiu pi*ovinu som nevidel už dávno.“

štvrtok 17. augusta 2006

Deň ako stvorený pre nespoločenské hry

Občas, ráno cestou do práce, hráme s Charlie v električke nespoločenské hry... „Kto vydrží byť najdlhšie ticho?“, „Ignoruj ma!“ alebo „Hru na cestujúcich v električke“. Dnes sme hrali všetky tri naraz.

Včera bol mizerný deň...
V práci totálna nuda – to je taká, pri ktorej človeka už ani chat nebaví a surfovanie po nete otravuje.
Na kastingu do reklamy absolútne zlyhanie – to je také, kedy máte zahrať „ochrápaného“, čo na svoj momentálny stav zvládnete ľavou zadnou, no „prebudený“ vo vašom prevedení pôsobí skôr ako hlavná postava z poviedky Martina Kukučína, vlatným menom Bencúra.
V kine mejkapové a dejovo-líniové sklamanie – to je také, keď má Superman mejkap ako východoázijská gejša a prechádzajúc cez Sad Janka Kráľa máte pocit, že tých 260 miliónov dolárov si mohli ušetriť.
Do postele zase v nekresťanskom čase – to je taký, kedy vám po komplikovanej matematickej operácii vyjde, že v dôsledku dva a pol hodinového filmu a hodinového behania, ktoré sa nedalo odložiť na inokedy (pretože sa chodí behať každý druhý deň), spíte zase len päť hodín.

A teraz, čuduj sa svete, že dnes je deň ako stvorený na nespoločenské hry!

Na druhej strane...
V makrobio som si kúpil koláčiky, ktoré som počas supermanovských minút nadšene požieral.
V kine sa objavila Mery. Potriasla mi ťapkou, do ksichtu vtlačila bozk a do ruky extrémne vyšľachtený kosatec, plyšového tigra z Macka Pu, špaldové tyčinky s ľanom (v noci padli veľmi dobre!) a tak. Dokonca, a napriek môjmu varovaniu, šla so štvorkou na Supermana.
Po kine prišla sms-ka od Trenčana. Zastihla ma práve uprostred fázy samonasierania (pre bližšie vysvetlenie pojmu kontaktujte Pecositu). Potešila.
O polnoci som v kuchyni, najmä v Nickovej spoločnosti, ládoval chlieb s cícerovou nátierkou, pórom a kyslou kapustou a keď som vyrazil do chladničky ešte aj po džem, vyvolal som zase raz všeobecné pobúrenie. To ja rád.

Viem, všetko je vecou pohľadu. No darmo, vidím to tak, že dnes je deň ako stvorený na nespoločenské hry. Človek ho jednoducho občas potrebuje.

streda 16. augusta 2006

Čo človek nespraví pre krásu...

Už dva razy som bola v tescu, aby som kúpila fit loptu. Reedova je nepoužiteľná nakoľko je minimálne o 20 centimetrov vyšší a vhodnosť lopty pre jednotlivé výšky je prísne vystupňovaná. Celá natešená som ju konečne včera doniesla domov a keď som ju išla fúkať, chýbal štupel. To sa môže fakt stať len mne. Spomenula som si, že som obal vyhodila do koša...hups...niekto už odpadky vyhodil do kontajnera. Čo teraz...? Nič iné ako sa zahrať na bezďáka a vyloviť ich z kontajnera. Nanešťastie bezďák bol rýchlejší a už urobil poriadnu selekciu celého obsahu a keďže nebol vôbec plný, visela som na ňom ako keby som tam chcela vliezť. Ako na potvoru všetci pociťovali potrebu sa ponevierať po okolí práve vtedy, keď som ja bola do pol pása strčená v odpadkoch...Nakoniec som síce sáčik našla, ale štupel nie :(

utorok 15. augusta 2006

Medzinárodný deň boja proti moliam

U nás doma, vo vile, riešime so štvorkáčmi z času na čas vážne otázky zasahujúce celé ľudstvo. Napríklad meškanie krámov, dôsledky prijatia zákona o registrovanom partnerstve, žalúdočné problémy, pojedanie nadmerného množstva kyslej kapusty, či tie pokašlané mole, čo sa u nás objavili.


Toho sa nedá zbaviť. Včera som vyhodil plnú tašku potravín. Boli všade. Múka, ovsené vločky, roibos, pšeno, všade. Zabil som ich asi zo dvadsať, ďalej asi päť kusov molích červíkov. Ráno sa prebudím a čo nevidím. Ďalšie dva kusy plus dva kusy molích červov. Bilancia mŕtvych ukončená. V moľom svete ma považujú za brutálnu Nikitu, či Terminátora tri. Vidia tie svaly, nedajú sa prehliadnuť.

No pomaly už mám dosť toho boja. A dúfam, že keď sa ráno zobudím, tak už nenájdem ani jednu. Bo ak hej, tak ja si vás nájdem. Viem ako vyzeráte, na to nezabudnite.

sobota 12. augusta 2006

Včera, dnes a zajtra: O rok starší Reed a jeho „post it“-ová cesta

Keď som bol malý, rodičia ma vodili k tete Irme. Volala sa Mária a vôbec mi nebola tetou a... bola zázračná! Po izbe roztiahla leporelá a hrali sme sa na cestovateľov. Spoznal som s ňou tie najúžasnejšie krajiny bez toho, aby som čo i len nos vytiahol z domu.

V štvrtok som mal déjà vu...

Sobota
Píšem článok odzadu.
Venujem ho Charlie, Nickovi a Pecosite (v abecednom poradí a podľa poličiek v chladničke) za to, že ma dostali a za to, že ja som dostal ich. Ľúbim vás, decká!
Venujem ho Zdenke, lebo na to jestvuje milión neopísateľných dôvodov.
Venujem ho Mimi, lebo je úžasná poslucháčka, za jej úprimnosť a siahodlhé maily.
Venujem ho Marie, za vzájomné objatia v najťažších chvíľach.
A venujem ho Germe, lebo si pre mňa vyhradila každý nepárny deň, okrem nedele :-)

Piatok
Budím sa o rok starší...

Štvrtok
Väčšinu dňa som strávil v Žiline, s Charlie a Pecositou. (Nick mal doma pracovné povinnosti.)
Najprv cesta tam, pojednávanie, ktoré zase raz nič neprinieslo, potom rýchle nákupy a zase cesta späť. Šoférovanie je pre mňa ešte stále činnosť skôr stresujúca a mojich pravidelných päť a pol (hodín spánku) mi na sviežosti nepridalo.
Vyesemeskovaná Pecosita sa necítila dobre, a tak sme ju zaviezli domov a ja s Charlie sme ešte skočili na neskorý obed a vrátiť auto do firmy. Domov som došiel maximálne vyfľusnutý. Výstup na tretie poschodie som zvládol LTT (len tak tak) a... zrazu sa mi zamarilo, že na stene vidím na „post it“-och napísané svoje meno.

Reed. Kuk! Reed. Hu! Sleduj lístočky! Sleduj pokyny.

„Pecosite asi zostalo vážne zle,“ napadlo mi. Preberám sa...

Dnes sme si to pripravili,
prekvapenie obrovské.
Aby sme sa pobavili,
to je pre nás typické.

Rehocem sa pri siedmom lístočku, prichádzajúc k dverám do bytu.

Na druhej strane dverí ďalší pokyn.

To je fakt typické. Pobaviť sa na iných. To je fakt ef-štvorkácky typické... Otváram dvere a vydávam sa na „post it“-ovú cestu. Nevídanú a plnú prekvapení. Zimomravú a zábavnú. Poďte so mnou!

Keď prídeš domov, čo máš urobiť hneď po tom, ako sa vyzuješ?

Vyložiť si veci z tašky? Nafakliť sa pri telke?

Pre nápovedu otoč...
Umyť ruky! Čistota pol života.

Mierim do kúpeľky. Na zrkadle ma čaká lístoček.

A skontrolovať nos... či nepribudol nový člen, pán Jebák.
Nový jebák potrebuje dezinfekšn.
Cup, cup, lekárnička. Špajza!

My máme lekárničku??? Na všeobecné pobavenie mne v pätách zavesených Nicka, Cosity a Charlie zisťujem, že máme. Zíva však prázdnotou... až na jeden lístok prilepený na vnútornej strane plastových dvierok.

No, tak tomuto jebáku už nič nepomôže, čakaj a daj si pšeno.

Načiahnem sa do police. Vyťahujem balíček pšena. Lístok však chýba. Hľadám. Padol do toho najtmavšieho kúta pod policu. Obecenstvo sa baví, keď im šmátrajúc pod regálom otŕčam svoj zadok – Reed otŕčajúci svoju riť. Čítam a chechcem sa, vraj...

Aj Hugh Grant by si dal pšeno. Ponúkni ho.

Otáčam sa na päte a utekám do svojej izby. Na stene ma už čaká Hugh G. a Sandra B.

Nekukaj tak na mňa, ja som hetero! Kuk! Pšeno rýchlo trávi, bež sa radšej vykadť :-)

Vykadť? Ajojo, chýba „i“.
Otváram dvere na vécku. Wow! Toaleta kompletne oblepená lístkami.

Hľadaj! Tu nie! Kuk. Že by vnútri? Čo si myslíš, že dali darček do hajzľa? Ale ťa ojebabrali, čo? Hľadaj! Ešte nič? Pozor kam šlapeš! Potiahni!

A tak ťahám toaleťák z rolky a... nič! Leziem na misu a obzerám svetlo, lebo tam je lístoček so šípkou... Falošná stopa. Prehrabávam sa medzi domestosom a osviežovačmi od výmyslu sveta. Otváram odpadový kôš... Fľaša vína!

Ak si myslíš, že sme ťa takto odbili, tak nás nepoznáš. Choď do šatníka!

Tak to dúfam, že neodbili... Padám do izby ku skrini, som však zhartovaný. Vraj „šatník“. Aha, kto sa v tom má vyznať?

Slonom zase chutí varená kukurica. Dobre po nej prdia! Tak ako si prdel včera pri bazalke na balkóne.

Ups. No čo? Ale sme sa narehotali aspoň. Hľadám lístok pri bazalke. Niet ho. Zase padol...

Zdenka sa nám sťažuje, že sa nad ňou SEXUJE... (Uff, to sa rýmuje.)

Zdenka? Mám jej fotku na polici v izbe. Fičím tam, no obecenstvo zastavuje už na chodbe a potom... potom mi dochádza, že myslia Prednú. Máme predsa jej plagát na chodbe – presne medzi kúpeľňou a véckom. Nad Zdenkou visí kalendár od LOLka a BOLka. Doniesli nám ho z Grécka. Zobrazuje všetky možné sexuálne pozície – dokonca i medzi osobami rovnakého pohlavia.

Hľadaj svojich!

Bez problémov nachádzam stránku zobrazujúcu sexuálny akt dvoch mužov.

Úúú, nejaký si vzrušený, choď do postele a pod vankúšom nájdeš...

Prehadzujem vankúše (konkrétne dva), plyšového psa, nakoniec i paplón... Prezervatív!

Nie že by si to potreboval, ale áno. Potrebuješ. V chladničke je banán. Vieš snáď, ako to použiť.

A do paže, už som sa začínal tešiť... Utekám k chladničke. Tempo presunu medzi jednotlivými stanovištiami sa zvyšuje s každým ďalším lístkom. V chladničke ma na banáne čaká ďalší „post it“.

Aj James Dean má rád banány (aj keď nie je Makak), ponúkneš ho? Alebo si sebec?

Už to začínam chápať. Fičím do Pecositinej izby k plagátu Jamesa D.

Čo čumíš jak banán na Makak? Odhoď šupku do koša!

Kurde, a zase do kuchyne, lebo kôš je pri chladničke. Zákeráci!

Ale si sa zasvinil, treba ísť po nové tričko do skrine. Na dverách ďalšie inštrukcie.

Na dverách ďalšie inštrukcie?!! Keď som otvoril svoju skriňu, zízalo na mňa asi päťdesiat lístočkov. Všetky na prvý pohľad čisté. Dobre si to vymysleli, skety! Reed bude teraz trapošiť a otáčať jeden po druhom, aby vedel ako ďalej... Lenže ako to už v rozprávkach býva, ozvala sa pani Šťastena. A bez toho, aby Reed musel odniesť babičkinu nošu suchého raždia, alebo rovno komplet babičku, z dverí odpadli dva lístky. Pecosita niečo zamrnčala a ja som hneď vedel, že jeden z tých lístkov bol onen vyvolený...

Oper si! Kde asi?

A v práčke som našiel ďalšie chladom orosené vínčisko.

Prekvapený? Chceme vychovať nového alkáča! Posvietime si na teba zblízka v obývačke!

Neviem, či čakali, že sa budem liepať na luster... Rovno som zamieril k stojatej lampe pri gauči (vyslúžil si pochvalné pohmkanie od obecenstva) a vytiahol z jej hornej časti ďalší lístok.

Aj Nickov maco si chce pripiť na zdravie.

Úúúúú. Nicky! Tvoj maco??? Zjavne som to nepochopil správne. Mysleli len plyšového medveďa v Nickiho izbe.

Nezabudni na môjho kamaráta Lucky Harryho!

A krišpín dolina! To je kto? A potom som si spomenul, ako nám raz Pecosita hovorila: „a toto mi doniesol tatino z Írska.“ Larry, či Harry – to je jedno – hlavne, že visí na chodbe.

Odkiaľ je Larry? Z Írska. A preto choď do krajiny ruží...

Mmh, táto hra je zjavne založená na logike! Ruže? Izba našej Charlie!

Odkiaľ je Papeky? Z krajiny ruží nie. Ale rada cvičí na fit-lopte!

A zase do mojej izby. V rohu pod oknom sa od pondelka váľa moja nová fit-lopta. Pod loptou sa skrýva doteraz najdlhší pokyn.

Veveričky majú dlhé chvosty,
ale samec veveričiak nie je sprostý,
a preto ďalšiu indíciu hľadaj tam,
vo svete, kde by veveričky nikdy neskákali.
V MEXIKU
u ženy s veľkým obočím!

Automaticky vyťahujem z poličky DVD-čko s filmom „Frida“ a klátim sa na úžasne absurdnom prechode z veveričiek do Mexika. Nachádzam ďalšiu logicko-nelogickú hádanku.

Rozhádzaná posteľ, špinavé ponožky,
to nám teda nie sú harmonické zložky!
Tie v posteli nenájdeš, iba ak sa obuješ.
A keď sa chceš obúvať, musíš správny kľúčík mať.
K tomu treba lodičky,
to sú blbé básničky!
Kľúčik skrýva Daniela,
romantička Steelová.

Viete, ako to býva v tých úžasných holywoodskych filmoch. Keď už si myslíte, že ste stratený („ale Steelovú nemá v svojej ružovej záhrade ani Charlie“), tak sa stane niečo absolútne nečakané. Chvíľku to trvalo, ale nakoniec sa Steelová objavuje v knižnici v obývačke. V epike úžasnej literárnej hodnoty nachádzam kľúč a predposledný odkaz.

Pichni do správnej dierky! Nie tam, ty prasa!

Napísané Nickiho písmom. Typické!
Nemysliac na verše ostatnej rýmovačky o kľúčoch, mimovoľne kráčam k botníku. Ten kľúč totiž poznám. Dával som ho robiť.

Vo vzduchu visí tajomstvo. Za dverami botníka čaká konečné rozlúštenie, koniec nečakanej narodeninovej cesty. Kľúč vkladám do zámky a otočím ním. Zámka cvakla a dvere sa odchýlili. Uprostred všetkých tých nepotrebných krámov sa v lúči svetla objavila torta a... posledný odkaz.

Harmonická strava... mňamiky.

Tak kvôli tomuto prekvapku Nick nešiel do Žiliny, Pecosita tak horlivo esemeskovala, utekala domov a Charlie tak dokonale zavádzala, nepozorovane prezváňala a vodila ma ako na vodítku. A ja som si nič nevšimol... Mňamiky.

piatok 11. augusta 2006

Zas a znova, dookola

Keď príde ten deň, kedy to opäť raz vzdáš. Už po miliónty krát. Aj keď sa presviedčaš, že všetko bude just all right. Ale nie je.
Znova.

Lebo to nemá význam. Lebo sa bojíš seba a vlastne všetkého.

S pocitom, že nikto nie je na tvojej strane,
napätie prenesené z trápenia blízkych topíš v slzách,
alebo prebíjaš napätím svojím,
štekaním, ranami v sebaobrane.

Lebo máš strach. Lebo všetko tu už raz bolo. Lebo znovu to už nezvládneš a máš dosť toho každodenného zahrávania. Vlastne zvládneš, ale už to nechceš zvládať dookola.
Prekonávaš, otupievaš, mrzneš, strácaš cit v končekoch prstov, a neskôr aj v perách. A už nehovoríš. Nebozkávaš. Nevychutnávaš. Máš chuť ostrihať sa dohola, a zostať zabudnutá niekde v horách. Ako pustovník.
Škaredá.

Hystéria z neistoty. Typické chyby. Kto nič nerobí, nič nepokazí. Tak už radšej mlč. Buď nad vecou. A potom príde necitlivé prázdno, čo mrazí.
Všade.

Kreslíš hrubé čiary za všetkými srabmi, čo ti skrížili cestu. A zanechali jazvu. Vraj nechtiac.
Ďalšiu.

Opíjaš sa s tými, ktorí vedia, prečo sa opíjaš a radi sa opíjajú s tebou. Whisky alebo víno.
Je to jedno.

A dookola neprichádza tá skutočná krása.
Aj oni majú svoje dôvody.
Už zasa.
Ako všetci.

Opíjať sa nedá donekonečna.


No matter.
Try again.
Fail again.
Fail better.

(Samuel Beckett)

štvrtok 10. augusta 2006

Nevidomá

Tesco Žilina pri pokladni:
Charlie odbieha vymeniť deodorant. Bojí sa, že Rexona by jej aj napriek sugestívnej reklame nezabezpečila tú pravú lásku, tak vsádza na osvedčenú značku. Ja na ňu s mininákupom čakám, otáčam sa, hľadám, kam presne odišla. Pani za mnou, okolo štyridsiadky, celkom zachovalá, upravená, sa na mňa usmieva a pozerá mi priamo do očí. Tak sa na ňu usmejem naspäť. A ona ešte stále pozerajúc do mojich očí hovorí: "Pozerám na vás, lebo ste pekná."

Zabehne mi slina. Vypleštím na ňu oči a hovorím: "Kuc, kuc. Ďakujem. Hehe" Neprirodzený prekvapený úsmev mi skriví ksicht. A ona sa usmieva ďalej a čučí na mňa.

Na jazyk sa mi derie otázka: "Teta, vy ste nevidomá?"

...ale v tom prichádza Charlotte.

Mám rada Klimtove obrazy




Neviem, či pre tú schopnosť zachytiť zmyselnosť okamihu v podobe takej, že mi pri pohľade na ne zvlhnú nohavičky...

...alebo pre to, že sa mu páčili ryšavé ženy plnších tvarov.

streda 9. augusta 2006

Blogerka a jej mačka

Píše sa o tom všade. "Priemerný blogger je 14-ročné dievča, ktoré píše o svojej mačke." Keď som prvýkrát reprodukoval tento stejtment, tak som ho zreprodukoval nasledovne. "Priemerný blogger je 14-ročné dievča, ktoré pestuje svoju mačku." Odpoveďou mi bolo: „Čo už by len o intím strihoch mohli písať 14-ročné dievčatá“.

utorok 8. augusta 2006

Post

Disclaimer

Tento post nie je o nikom z tých, o ktorých sme si mysleli, že by mohli zaplniť niečo, čo je veľmi ťažko zaplniteľné. Tento post nie je o tom, o ktorom sme hovorili „On“, ani o tom, ktorý nám je dôverne známy ako „Trenčan“. Tento post je len post, my precious.

Ako človek zistí, či to, po čom tak neskonale túži, nemá rovno pod nosom?

Či viete, alebo nie, mám neskonalý frňák. Na všeličo. A nielen to. Pre svoj frňák nevidím, čo mám (a čo nie) rovno pred nosom. Vraj pod lampou býva najväčšia tma. A možno občas... občas nám musia iní povedať alebo ukázať, čo v tme naozaj je.

Ako človek príde na to, že to, o čom tak úpenlivo sníva, je od neho vzdialené len na krok?

Prvý krok dieťaťa. Prvý krok do školy. Prvý krok s rukou v ruke. Prvý krok v práci. Prvý krok na mesiaci. Ľudia robia rôzne kroky. Závisia od rozhodnutí. Väčšinou sú spontánne a pramenia z odvahy. Ak plánujeme, tak až tie ďalšie. Preto prvý krok je ten najneistejší... a najdôležitejší. Kroku predchádza rozhodnutie.

Ale čo predchádza rozhodnutiu, keď rozmýšľanie nad krokom vedie len k bludnému kruhu otázok?

Ako človek dokáže oddeliť rozum od srdca?

Jedného pekného dňa si uvedomíš, že si človek, ktorý zistí, že to, po čom túži, má rovno pod nosom. Jedného pekného dňa si uvedomíš, že si človek, ktorý príde na to, že to, o čom tak úpenlivo sníva, je od neho vzdialené len na krok.
No náhle to tvoje chvíľkové nadšenie zruší tvoj úžasný rozum otázkami typu „čo ak?“, „čo keby?“.

A potom, možno raz, príde deň... a nemusí byť ani pekný... keď si uvedomíš, že existuje jediná účelná zbraň unifikujúca srdce a rozum... a ON ťa rozosmeje. A ty vieš, že rozum už nemá šancu... a že tvoje srdce je plné... plné jeho srdca.

nedeľa 6. augusta 2006

Vlastivedná vychádzka a ohrozenie pásomnicou


Sedem mesiacov po tom, čo sme sa nasťahovali do nášho spoločného hniezdočka sme sa konečne vybrali obhliadnuť okolie. Prechádzka sa zvrhla na vlastivednú vychádzku a zistili sme, že aj v hlavnom meste sadá nájsť kúsok prírody a takmer sa stratiť v lese. Aj keby sme sa skutočne stratili, hladom by sme nepomreli, pretože v tom lese sú značné zásoby černíc. Mňam mňam. Návykové. Dáš si jednu, a potom pozrieš o pár centi ďalej a tam sú ich celé strapce. Nedalo sa prestať vkladať si ich do úst a vychutnávať...Ach! Tŕne v prstom nám nevadili. Napásli sme sa ako kobylky na pšeničnom poli (toto som len tak zadrela, lebo vlastne neviem, čo také kobylky papajú.)

Nestretli sme medvedíka, ani líšku s pásomnicou. (Pre vysvetlenie: Reedova kamoška, ktorá žije v Nemecku mu povedala, že tam majú problémy práve s líškami, ktoré majú pásomnicu, a preto ľudia vôbec nejedia lesné plody. Tá pásomnica totiž vraj potom človeku zostane na celý život. Tak teda premýšľam, či by som v rámci diéty nemala zájsť do Nemecka na maliny.) Ale zato sme našli bodliaky. Také tie, čo hodíte, po Reedovi, a bodliak sa mu prichytí vo vlasoch. A Reed na pomstu nečaká, a hádže bodliaky kade tade, a potom sme už obodliakovaní všetci. Moja úžasná tepláková bunda zostala celá ochĺpkatená. Aspoň teraz viem, aké to je, mať chlpatú hruď.

Náš návrat k prírode ale trval len pár minút, kým sme (samozrejme kvôli môjmu hladnému žalúdku) sa nerozhodli, že ideme dať kebab a kofču. Teda, len ja a Nick, lebo taký kebab a kofola veru nie sú harmonické. Ani jeden z nás z kombinácie černíc a spomínaných dvoch predstaviteľov nezdravého jedla nechytil hnačku, čo bolo najmä večer dosť pozitívne.

Príroda unavuje. Keď sme sa vrátili domov, zaľahli sme. Všetci okrem Nicka, ktorý je masochista a išiel ničiť svoje telo do fitka. Večer potom vyzeral ako unavená veverička s mihalnicami ako ťava. Tak sa chúlil na tom gauči v našom obľúbenom podniku, kde sme to zasa raz roztočili.

sobota 5. augusta 2006

What time is it?

Keď som po prvýkrát cestoval do cudziny, kamarát Adam mi dával radu. „Nickie, ak ideš do cudziny, stačí, ak vieš povedať slová sex a peniaze v ich rodnom jazyku a dohovoríš sa určite.“ Adam ich vedel povedať v najmenej dvadsiatich jazykoch. Aj tak v Írsku dopadol. Na letisku za detektorom kovov s vibrátorom a nožničkami v ruke bez vysvetlenia. Sex a peniaze mu vtedy nepomohli.

Teraz po dovolenke viem, ako sa to správne robí. Naučil nás to Italian boy. Prišiel nenápadne, zložil sa na pláži, vyzliekol sa a začal sa preťahovať. Šnúru, taký rozkrok, hen taký výkop. S Valachmi sme len kývali hlavou, čo to bude za termošku. A aj bola, buzo ako vyšitý.

Došiel za nami s diskrétnou otázkou. „What time is it?“ Odpovedali sme a vzhľadom na to, že som nevedel, či vie po nemecky, som si odpustil poznámku typu „Eine blöde anmache“. To však nebolo všetko. Prihovoril sa i druhýkrát. Ako inak. Čakali sme to, keď už na nás neustále zízal. To už komunikoval s jedným z Valachov.

Italian boy: Sorry guys. And where are you from?
Valach: Slovakia.
Italian boy: And are you here together?
Valach: Yeah.
Italian boy: But are you three here together?

Neviem čo tým sledoval, ale zjavne mu jeho predstavivosť pracovala na plné obrátky.

Italian boy: And are you gay?
Valach: Yeah.
Italian boy: Well, nice to meet you. I’m ….

V tom momente si neuveritelne dačo zašomral. Ja som bol už v kŕčoch na deke.

Valach: Hmm.

A Vlach pokračoval v čítaní časopisu. Ako som sa neskôr dozvedel, nerozumel mu a ani nepostrehol, že sa predstavil. Bol to oddrb storočia, nechcený ale zato riadny. Zbavili sme sa Italian Boya. Celý pobyt nás našťastie ignoroval, až posledný deň dobehol k nášmu autu, že či tu nepoznáme dáke kluby, kde by sa mohol zoznámiť. Chudák, fakt že bol na tom zle asi.

Na čas sa nás prišiel spýtať aj taký Nemec z jednej rodinky. Asi sme fakt vyzerali, že v batohu máme kukučkové. Oni ale boli ale neskutočne milí, zachránili sme im veci pred odfúknutím do mora, začo sme trocha pokonzervovali a dostali keksy. Socializing ako má byť. Mňam, dobré boli. A sýkorky tam boli obvzlášť dobré. Mňam. A aj chobotnice, asi som na nich závislý. Mňam. Ale tie polonahé sýkorky. Mňam. Chuťové okienko končí.

utorok 1. augusta 2006

Flirting with disaster

Každý deň flirtujem s katastrofou.


Otázne je, kedy mi to prerastie cez hlavu a katastrofa bude mať navrch.

Alebo už má?